Tretia kapitola: Tyrania na Východe

Úvod

Od doby, čo sa komunistická strana v Sovietskom zväze chopila moci, uplynulo celé storočie. Podľa záznamov zhromaždených americkým kongresom sú komunistické režimy zodpovedné za smrť najmenej 100 miliónov ľudí.[1] Čierna kniha komunizmu popisuje túto históriu vraždenia, čerpajúc z dokumentov odtajnených vládami krajín bývalého Sovietskeho zväzu a východnej Európy, ako aj zo záznamov o obetiach komunistických politických kampaní v Číne, Severnej Kórei a ďalších komunistických krajinách.[2]

Komunistická totalita býva často prirovnávaná k nacizmu počas druhej svetovej vojny. Aj keď medzi nimi nájdeme mnoho podobností, často sa prehliada jeden podstatný rozdiel: nacisti spáchali genocídu, ale cieľ komunizmu presahuje fyzické vyhladenie.

Veriaci ľudia nepovažujú fyzickú smrť za skutočnú smrť človeka, keďže veria, že duša odíde do neba alebo sa znovu narodí v kolobehu reinkarnácie. Komunizmus používa zabíjanie ako nástroj na zničenie morálnych základov ľudstva; jeho cieľom je zabiť nielen fyzické telo, ale aj dušu.

Pre komunistické režimy je bežné, že vykonávajú intenzívne politické čistky vo vlastných radoch a vyberajú tých najkrutejších vodcov. Pre mnoho ľudí je ťažké pochopiť logiku toho, aké barbarstvo komunistická strana uplatňuje voči vlastným kádrom, a to aj voči tým, ktorí sa stali jej obeťami len preto, že sa odchýlili od smerovania strany iba v určitých otázkach, zatiaľ čo inak boli strane a jej vedeniu úplne oddaní. Jedným z dôvodov tejto krutosti je to, že duch komunizmu má pri svojej vzbure proti bohu a ľudstvu neustály inštinktívny strach z toho, že bude čoskoro zničený. Aby si dodal síl, potrebuje jednotlivcov, ktorí z morálneho hľadiska nerozlišujú medzi dobrom a zlom. Títo jednotlivci sú identifikovaní svojou brutalitou počas masových vraždení a duch komunizmu ich vyzdvihuje na vedúce pozície v strane, aby zabezpečil zachovanie svojej pozemskej tyranie.

Kádre Čínskej komunistickej strany (ČKS), ktorí sa 4. júna 1989 odmietli zúčastniť masakru študentov na námestí Nebeského pokoja, boli odstránené alebo bol zamedzený ich ďalší postup. Ťiang Ce-min, ktorý počas masakru preukázal svoju krutosť, bol povýšený na vodcu ČKS. Potom, čo Ťiang začal v roku 1999 prenasledovať Falun Gong, povýšil úradníkov Luo Kana a Čou Jung-kchanga na vysoké pozície, pretože  počas prenasledovania preukázali schopnosť páchať tie najbrutálnejšie zločiny.

Ďalší motív zabíjania je, že sa hľadajú spolupáchatelia z radov širokej verejnosti, podobne ako počas kultúrnej revolúcie. Vraždením a ďalšími zločinmi sa masy ľudí stávajú spolupáchateľmi krutostí ČKS. Tí najbrutálnejší páchatelia zločinov sa potom stávajú najzarytejšími stúpencami strany. Dokonca ani dnes mnoho bývalých členov Červených gárd, ktorí počas kultúrnej revolúcie útočili na ľudí a vraždili ich, nevyjadrili žiadnu ľútosť nad tým, čo v mladosti spravili.

Tým, že komunistická strana svoje obete vraždí otvorene a úmyselne, udržuje širokú verejnosť v strachu a v poslušnosti.

Počas celej histórie vládcovia a tyrani zabíjali svojich nepriateľov, kvôli pociťovanej potrebe chrániť svoju moc, alebo moc impéria. Komunistické strany sa však nezaobídu bez nepriateľov, a ak žiadni nepriatelia nie sú, vymyslia si ich, aby mohli pokračovať v zabíjaní. V krajine ako je Čína, s takou dlhou históriou a bohatou kultúrou, by komunizmus nemohol dosiahnuť svoje ciele bez neustáleho vraždenia. Číňania vďaka kultúrnemu dedičstvu piatich tisíc rokov verili v nebesia a uctievali ich. Ak by s ľuďmi ČKS brutálne nezaobchádzala, nikdy by sa nepodvolili jej barbarskej a bezbožnej vôli. Strana sa poučila zo svojho sovietskeho fungovania a za základný prostriedok na udržanie si moci použila masové vraždenie.

1. Vzostup totalitného komunizmu

Pretože komunizmus je stelesnením ducha komunizmu, jeho východiskový bod nemôže byť iný ako nečestný. Potom, čo Karl Marx vyhlásil, že „V Európe straší duch – duch komunizmu“, založili lupiči a bitkári Parížsku komúnu a zdevastovali francúzske hlavné mesto s jeho jedinečnými umeleckými dielami a kultúrnymi pamiatkami. V Rusku a v Číne sa komunistické strany chopili moci prostredníctvom opovrhnutiahodných činov sprisahania a krviprelievania.

Marxistická teória a rôzne ideologické traktáty, na ktoré sa komunistické režimy odvolávajú, sú plné sľubov na podporu a zastupovanie záujmov proletárskych robotníkov a roľníkov. Ale v praxi bola robotnícka trieda rýchlo zradená a za komunizmu sa jej dostalo najhoršieho zneužívania.

a) Vzostup sovietskych komunistov k moci

Vo februári 1917, keď nemecké a rakúsko-uhorské sily v prvej svetovej vojne získali prevahu nad  Ruskou ríšou, nedostatok potravín a zhoršujúce sa pracovné podmienky viedli ruských priemyselných robotníkov k štrajku. Keď sa nepokoje rozšírili po celej krajine, cár Nikolaj II. bol nútený odstúpiť a bola ustanovená dočasná ruská vláda, ktorá mala riadiť krajinu až do uskutočnenia demokratických volieb.

Avšak 7. novembra 1917 – alebo 25. októbra podľa tradičného juliánskeho kalendára – spustila skupina komunistických revolucionárov na čele s Vladimírom Leninom ozbrojené povstanie v ruskom hlavnom meste Petrograde (dnešný Petrohrad). V tzv. Októbrovej revolúcii Leninova boľševická strana zvrhla dočasnú vládu a ustanovila prvý komunistický režim na svete.

O necelé tri týždne neskôr, počas demokratických volieb do Ústavodarného zhromaždenia, získala strana socialistických revolucionárov väčšinu hlasov a väčšinu kresiel. Boľševici získali menej ako 25 percent hlasov a iba hŕstku zástupcov v zhromaždení.

Po tejto prehre Lenin nedodržal svoj skorší sľub, že bude rešpektovať výsledky volieb.

Keď sa 18. januára 1918 konalo  zasadanie  Ústavodarného zhromaždenia, Lenin prehlásil zhromaždenie za nepriateľa ľudu. Potom, čo sa boľševici vopred pripravili na zavedenie stanného práva a zmocnili sa vládnej správy od dočasnej vlády, zmobilizovali vojenské jednotky, aby násilne rozpustili zhromaždenie, čím demokratický proces v Rusku zničili.

Rovnako ako samotné ruské marxistické hnutie, Leninov vzostup nebol celkom len ruskou záležitosťou. Napriek ukončeniu cárskej vlády Rusko pokračovalo vo vojne na strane Francúzska a Veľkej Británie proti nemeckým centrálnym mocnostiam. Pruský kráľ Viliam II., ktorý počítal s tým, že boľševici môžu uviesť Rusko do politického chaosu – čím odstránia hlavnú hrozbu pre  Nemecko hroziacu z východného frontu – umožnil Leninovi bezpečný  návrat do Ruska cez Nemecko a Švédsko do Fínska, ktoré bolo v tom čase územím Ruskej ríše. Viliam II. tiež poskytol Leninovi peniaze, zbrane a strelivo. Do konca prvej svetovej vojny dostali boľševici od Nemecka najmenej 50 miliónov mariek.[3]

Winston Churchill povedal o nemeckej úlohe pri Leninovom návrate toto: „Na Rusko použili tú najsmrtonosnejšiu zbraň. Previezli Lenina zo Švajčiarska do Ruska v pevne uzavretom nákladnom aute, akoby prepravovali nejaký typ morového vírusu.[4]

Októbrová revolúcia a následný leninský puč boli počiatkom všetkých násilných komunistických hnutí na celom svete v 20. storočí. Tie vyvolali medzinárodný vzostup komunizmu a nespočetné množstvo katastrof, ktoré nasledovali.

Keď sa zmocnili moci Ústavodarného zhromaždenia, boľševici sa pustili do ruských robotníkov, ktorí boli začiatkom roku 1917 prví, kto sa vzoprel komunistickej diktatúre. Desiatky tisíc robotníkov z Petrohradu a z Moskvy vyšli do ulíc, kde usporiadali sprievody a demonštrácie proti rozpusteniu Ústavodarného zhromaždenia. Boľševickí vojaci proti prejavom nespokojnosti zakročili so smrtonosnou silou. Ulice Petrohradu a Moskvy boli plné krvi.

Zväz ruských železničiarov, ktorý bol najväčším odborovým zväzom v krajine, oznámil štrajk na protest proti boľševickému prevratu a získal širokú podporu mnohých ďalších odborových organizácií. Rovnako ako v prípade robotníkov z Petrohradu a Moskvy, Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ) štrajkujúcich násilne potlačila za pomoci ozbrojených síl a Zväz železničiarov a ďalšie nezávislé združenia zakázala.

V marci 1918 sa boľševici premenovali na Celoruskú komunistickú stranu. (V roku 1925, potom ako v roku 1922 založili Zväz sovietskych socialistických republík, sa strana opäť premenovala na Celozväzovú komunistickú stranu. V roku 1952 sa nakoniec formálne stala Komunistickou stranou Sovietskeho zväzu.) Tie robotnícke organizácie, ktoré zostávali, boli postupne prinútené podrobiť sa vláde komunistickej strany.

V lete v roku 1918 Rusko čelilo masívnemu nedostatku potravín kvôli prebiehajúcej občianskej vojne medzi rôznymi komunistickými frakciami (vrátane boľševikov), oblastnými hnutiami za nezávislosť a Bielym hnutím, ktoré viedli antikomunistickí ruskí vojenskí predstavitelia. V júni sa krajina nachádzala na pokraji hladomoru a Lenin vyslal Josifa Stalina do Caricynu (dnešný Volgograd), aby získal obilie z oblasti povodia Volgy, ktorá je tradične známa ako obilnica ruského poľnohospodárstva.

Tyrania komunistickej strany vyvolala odpor roľníkov. V auguste 1918 sa roľníci v oblasti Penza vzbúrili v ozbrojenom povstaní a vzbura sa rýchlo rozšírila do okolitých oblastí. Strana vyslala jednotky, ktoré mali povstanie potlačiť, a Lenin poslal telegram miestnym boľševikom v oblasti Penza:

1. Obeste (a zaistite, aby obesení boli ľuďom na očiach) nie menej ako 100 známych statkárov, bohatých ľudí a pijavíc.

2. Zverejnite ich mená.

3. Zabavte všetko ich obilie.

4. Určite rukojemníkov podľa pokynov vo včerajšom telegrame.

Urobte to tak, aby to ľudia v okolí stoviek kilometrov mohli vidieť, triasť sa, vedieť a kričať ...[5]

Na jar roku 1919 hladujúci robotníci v mestách po celom Rusku niekoľkokrát vstúpili do štrajku a žiadali, aby dostávali rovnaké prídely potravín ako vojaci Červenej armády. Žiadali tiež zrušenie politických výsad, ktorých sa dostávalo komunistom, a požadovali základnú slobodu prejavu a demokratické voľby. So všetkými týmito hnutiami sa vysporiadala tajná polícia „Čeka“ (predchodca KGB), ktorá štrajkujúcich uväznila alebo zastrelila.

Jednou z najbohatších provincií v Rusku pred októbrovou revolúciou bol Tambov, ležiaci juhovýchodne od Moskvy. Keď Sovietsky zväz  vyslal do Tambova „skupiny na zabavenie obilia“, ktoré mali zabaviť zásoby obilia, viac ako 50 000 tambovských farmárov vytvorilo miestnu domobranu, aby bojovali proti zabavovacím skupinám komunistickej strany v tzv. Tambovskom povstaní. V júni 1921 sovietsky režim poveril vojenského veliteľa Michajla Tuchačevského, aby proti tzv. lupičom zakročil jedovatým plynom.[6] Tuchačevského použitie chemických zbraní v kombinácii s požiarmi, ktoré horeli v celom regióne, spôsobilo, že veľká časť Tambova úplne spustla.  Odhaduje sa, že stotisíc tambovských roľníkov, ktorí sa povstania zúčastnili, spolu s príbuznými, bolo uväznených alebo vyhostených. Pri povstaní zahynulo asi 15 000 ľudí.[7]  V 30. rokoch 20. storočia bol sám Tuchačevskij mučený a popravený počas Stalinových čistiek v Červenej armáde.

Založenie totalitnej diktatúry sovietskeho režimu, úplná zrada ruských robotníkov a masové vraždenie miliónov bežných občanov neskôr učebnicovo odkopírovala ČKS. Odkedy sa chopila moci v 50. rokoch 20. storočia, priniesla katastrofy v čínskej histórii dovtedy nevídané.

b) Čínska komunistická strana sa zhosťuje moci

Marxizmus a iné ľavicové ideológie sa do Číny dostali zo zahraničia pred pádom dynastie Čching v roku 1911 a všeobecne sa rozšírili vďaka radikálnym učencom a mládeži, ktorí zúfalo hľadali riešenia hrozieb, ktorým krajina čelila.

V 20-tych rokoch 20. storočia viedli čínski komunistickí aktivisti Hnutie za novú kultúru, pričom kritizovali tradičnú kultúru, ktorú obviňovali zo zaostalosti Číny. V roku 1919 čínski komunisti, s finančnou podporou sovietskeho režimu, zohrali vedúcu úlohu v Hnutí 4. mája, rade študentských protestov, ktoré prerástli do hnutia za novú kultúru a ktoré protestovali proti  zahraničným mocnostiam ako aj čínskym politickým elitám.

V roku 1920 boľševici vyslali do Číny Grigorija Vojtinského, aby tu založil miestnu komunistickú organizáciu. V júli 1921 bola v Šanghaji Chen Duxiuom, Li Dazhaom a ďalšími čínskymi marxistami založená ČKS.

Novovytvorená ČKS fungovala pomocou trikov. V roku 1923 Lenin vyslal Michaila Borodina, aby dohovoril spojenectvo medzi Čínskou národnou stranou (Kuomintang – KMT) a Sovietskym zväzom. Podľa podmienok spojenectva KMT prevzal pod seba rodiacu sa ČKS ako svoju pobočku, čo poskytlo komunistom ďalšie príležitosti na oslabenie nacionalistických snáh KMT.

Vedomý si toho, že ČKS sa chcela spojiť s KMT kvôli získaniu moci, nacionalistický vodca Čang Kaj-šek spustil v roku 1927 čistky voči komunistom. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov podnikla KMT niekoľko vojenských kampaní zameraných na zničenie „sovietskych“ oblastí v južnej Číne, ktoré boli pod správou ČKS. Tieto operácie boli čiastočne úspešné, no komunistom sa podarilo utiecť do oblasti Yan'anu v severozápadnej Číne, kde si založili základňu. V tridsiatych rokoch 20. storočia rastúca hrozba zo strany cisárskeho Japonska prinútila KMT pozastaviť svoje operácie proti rebélii ČKS.

ČKS v plnej miere využila nestabilitu Číny v súvislosti s japonským expanzionizmom. Keďže do vojny sa zapojili hlavne vojská KMT, ČKS to využila na rozšírenie svojich síl. Keď Japonci napadli Čínu v roku 1937, Červená armáda ČKS bola takmer porazená KMT. Keď Čína vojnu v roku 1945 vyhrala, komunisti sa chválili 1,32 miliónmi stálych vojenských oddielov a 2,6 miliónmi členov domobrany (milicionárov).[8]  Po kapitulácii Japoncov využila ČKS mierové rokovania s KMT za zakrytie toho, že tajne rozmiestňuje svoje vojenské sily pre pripravovanú občiansku vojnu.

Milióny ľudí položili život na bojiskách druhej svetovej vojny, avšak neočakávaným dôsledkom vojny bola závratne rýchla expanzia totalitného komunizmu. Diplomatické úsilie ČKS voči Spojeným štátom a Sovietskemu zväzu viedli k opusteniu ich politiky podporujúcej nacionalistov. V roku 1949 ČKS porazila KMT a zaviedla to, čo sa stalo najzlovoľnejším totalitným komunistickým režimom na svete, Čínsku ľudovú republiku (ČĽR).

Na svojom vrchole vládlo svetové komunistické hnutie jednej tretine ľudstva. Jeho vplyv pokrýval Rusko a Čínu, najväčšie národy sveta z hľadiska veľkosti a populácie. Komunistické vlády sa rozprestierali po rozsiahlych územiach Európy a Ázie a mnoho krajín v Afrike, Južnej Amerike a juhovýchodnej Ázii sa stalo klientmi alebo spojencami Sovietskeho zväzu alebo ČĽR.

Čína má širokú a rozsiahlu kultúru a históriu trvajúcu 5000 rokov. Jej obyvatelia uchovávajú tradície uctievania bohov a uctievania nebies. Duch komunizmu nemohol zničiť tradičnú čínsku kultúru len nejakým jednoduchým sprisahaním.

Potom, čo v Číne získala moc a založila ČĽR, ČKS sa zamerala na spoločenské elity, ktoré sú nositeľmi tradičnej kultúry. Ničila hmotné artefakty čínskej civilizácie a prerušila spojenie medzi Číňanmi a ich bohmi. Tradičné čínske dedičstvo bolo prostredníctvom masového zabíjania nahradené „kultúrou strany“. S každou ďalšou generáciou sa kultúra strany ešte viac vryla do myslí Číňanov, do ich pohľadu na svet.

Len čo prevzala moc, ČKS si začala vymýšľať nepriateľov, začínajúc vraždením elít. Na vidieku povraždila vlastníkov pôdy a šľachtu. V mestách zabíjala obchodníkov a vytvárala atmosféru teroru, zatiaľ čo drancovala bohatstvo občianskej spoločnosti.

Aby roľníkov vyburcovala k zabíjaniu vlastníkov pôdy a „bohatých sedliakov“ a na podporu  nového komunistického režimu, zaviedla ČKS takzvanú pozemkovú reformu, ktorá prisľúbila roľníkom ich vlastnú pôdu. Ale potom, čo roľníci vyvraždili vlastníkov pôdy, ČKS vyhlásila, že pôda sa má roľníkom vrátiť vo forme družstiev. V praxi to znamenalo, že pôda roľníkom nakoniec aj tak nepatrila.

V marci 1950 ČKS vydala „nariadenie o prísnom potlačení kontrarevolučných elementov“, tiež známe ako kampaň na potlačenie kontrarevolucionárov, ktorá sa  zameriavala  na zabíjanie vlastníkov pôdy a bohatých roľníkov na vidieku. ČKS vyhlásila, že koncom roka 1952 bolo odstránených viac ako 2,4 milióna „kontrarevolucionárov“. V skutočnosti bolo zavraždených viac ako 5 miliónov ľudí.[9]

Potom, čo pozabíjala vlastníkov pôdy a bohatých roľníkov na vidieku, spustila ČKS kampaň proti trom zlám a kampaň proti piatim zlám, aby vyvraždila bohatých mešťanov. Pod takýmto tlakom sa mnoho kapitalistov rozhodlo spáchať samovraždu aj so všetkými svojimi rodinnými príslušníkmi.

ČKS sa však nezastavila pri vyhladzovaní vlastníkov pôdy a kapitalistov. Kradla majetok roľníkom, maloobchodníkom a remeselníkom. Po tomto masovom vraždení zostala prevažná väčšina robotníckej triedy i naďalej nesmierne chudobná.

2. Brutalita komunistickej nadvlády

Hoci sa komunistické režimy dostávajú k moci pomocou klamstva a násilia, ich najhoršie zločiny sú páchané v čase mieru. Ako v Sovietskom zväze tak aj v ČĽR po revolúcii ihneď nasledovali krvavé politické kampane na odstránenie „triednych nepriateľov“, hladomory, zriadenie koncentračných táborov a tvrdé čistky kádrov strany, ako aj šírenie teroru medzi obyvateľstvom. Podobná brutalita bola všadeprítomná v celom komunistickom bloku a všetky komunistické štáty, ktoré zostali, majú represívny autoritársky režim.

a) Zverstvá sovietskych komunistov

Po ukončení veľkých vojenských kampaní v roku 1922 sa boľševici de facto stali víťazmi ruskej občianskej vojny. Sovietska komunistická strana však čelila bezprostrednej kríze, ktorú si privodila vlastným konaním. Nadšene implementované marxistickej politiky viedlo k rozsiahlemu hladomoru, ktorý v Rusku zabil milióny ľudí. Komunistické vedenie bolo nútené pozastaviť väčšinu svojho politického programu – označovaného ako „vojnový komunizmus“ – a zaviesť novú hospodársku politiku. Prinieslo to prímerie s ruskými roľníkmi, keďže im bolo umožnené obhospodarovať vlastnú pôdu a predávať úrodu bez zásahu štátu.

Sovietski komunisti však novou hospodárskou politikou zamýšľali len to, aby poslúžila ako núdzové opatrenie na zabránenie hroziacej vzbury. Počas hladomoru spôsobeného politikou vojnového komunizmu Leninov priateľ poznamenal, že katastrofa, ktorú Lenin zorganizoval, bola dobrá v tom, že „zničila vieru nielen v cára, ale aj v Boha“.[10]

Komunistické režimy používajú teror a masové vraždenie ako prostriedok na posilnenie svojej diktatúry. V roku 1928 bol program novej hospodárskej politiky zrušený a nahradený programom kolektívnych družstiev, kontrolovaných režimom. Ruskí roľníci, ktorí nesúhlasili so zabavením pôdy a obilia, sa pevne postavili na odpor komunistickej strane. Za svoju neposlušnosť draho zaplatili.

Hladomor použitý na zabíjanie ľudí

Väčšina obetí komunizmu bola zabitá umelo vytvorenými hladomormi. V rokoch 1932 až 1933 masové hladovanie spôsobené Sovietskou komunistickou stranou zabilo milióny ľudí, väčšinou roľníkov, v oblastiach Ukrajiny, južného Ruska a Strednej Ázie. Ukrajinský hladomor, známy ako Holodomor, si vyžiadal životy približne štyroch miliónov ľudí.

Po skončení občianskej vojny v roku 1922 zaviedla komunistická strana politiku kolektivizácie, ktorá sa stretla so širokým odporom ukrajinského roľníctva. Sovietsky režim sa s tým vysporiadal tak, že označil väčšinu schopných poľnohospodárov hanlivým termínom  „kulak“ a vyhnal ich do oblastí západnej Sibíri a do republík strednej Ázie. Odstránenie týchto poľnohospodárov znamenalo pre ukrajinské poľnohospodárstvo obrovskú stratu, v dôsledku ktorej v roku 1932 produkcia prudko klesla.

V zime na prelome rokov 1932 – 1933 sovietska vláda prerušila dodávky potravín na Ukrajinu a pozdĺž jej hraníc vybudovala bezpečnostné ploty. Sprvu Ukrajinci prežívali vďaka zelenine a zemiakom uskladneným vo svojich domácnostiach, ale aj tie stranícke úrady rýchlo zabavili. Mnoho farmárov zomrelo hladom. Úrady zabránili dedinčanom cestovať do miest za potravou. Mnoho ľudí zomrelo hladom, keď putovali pozdĺž železničných tratí. V zúfalstve ľudia jedli zdochliny mačiek, psov a hospodárskych zvierat. Niektorí sa dokonca uchýlili ku kanibalizmu.[11]

Holodomor urobil z viac ako milióna ukrajinských detí siroty. Mnohé z nich sa stali bezdomovcami a nemali inú možnosť, ako žobrať o jedlo v mestách. Aby sa Stalin tejto „nepríjemnosti“ zbavil, podpísal nariadenie dovoľujúce polícii strieľať deti už od 12 rokov veku. Počas hladomoru boli ulice v tom čase ukrajinského hlavného mesta Charkova plné tiel obetí hladu.

Gulagy: Prvé  koncentračné tábory v Európe

5. septembra 1918 nariadil Lenin založenie prvého sovietskeho koncentračného tábora na Soloveckých ostrovoch, ktorý mal slúžiť na väznenie politických väzňov a disidentov,  ktorí boli proti októbrovej revolúcii. Komunistická strana v nasledujúcich rokoch vybudovala sieť koncentračných táborov po celom Sovietskom zväze – notoricky známych ako „gulagy“ Stalinovej éry. (Termín „gulag“ je skratka v ruštine a znamená „Hlavná správa táborov.“)

Systém gulagov sa pod vedením Stalina rozrástol do monštruóznych rozmerov, keď komunistická strana zintenzívňovala politický teror a uskutočňovala stále väčšie čistky. V čase Stalinovej smrti v roku 1953 existovalo 170 administratívnych správ gulagu, do ktorých patrilo viac ako 30 000 samostatných táborov rozptýlených po celom Sovietskom zväze. Alexander Solženicyn nazval tento systém „Súostrovie Gulag“ a pomenoval tak aj svoju knihu. Solženicyn vymenoval tridsaťjeden rôznych metód, ktoré používala sovietska tajná polícia k psychickému a fyzickému podlomeniu väzňov, ktorí sa potom priznávali k akémukoľvek zločinu.[12]

Tí, ktorí boli poslaní do gulagov, nepretržite trpeli nedostatkom jedla a oblečenia, pričom boli v mrazivej ruskej zime nútení vykonávať ťažkú ​​prácu 12 až 16 hodín denne. Počet obetí bol obrovský. Mnoho ľudí bolo uväznených s celou svojou rodinou, manželov uväznili, ženy poslali do vyhnanstva. Dokonca ani starší ľudia, ktorí mali nad 80 rokov, neboli ušetrení. Do gulagov boli posielaní ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev, od vysokopostavených straníckych elít, štátnych vodcov a vojenských veliteľov, až po úplne obyčajných ľudí rozličných profesií, vrátane nábožensky veriacich, inžinierov, technikov, lekárov, študentov, profesorov, továrenských robotníkov a roľníkov.

Medzi rokmi 1930 až 1940, v období Stalinovho predvojnového teroru, zahynulo podľa konzervatívnych odhadov v systéme gulagov viac ako 500 000 väzňov. Systém gulagov bol formálne zrušený v roku 1960. Zatiaľ čo skutočné čísla zostávajú neznáme, predpokladá sa, že v gulagoch bolo uväznených 18 miliónov ľudí a viac ako 1,5 milióna ľudí zomrelo.

Koncentračné tábory sa zvyčajne považujú za výtvor nacistov, ale podobným represiám po celom svete, v komunistických aj nekomunistických režimoch, predchádzal systém sovietskych gulagov. Podľa bývalého sovietskeho vojenského spravodajského dôstojníka a populárneho historika Viktora Suvorova vyslal pred druhou svetovou vojnou Adolf Hitler do Ruska dôstojníkov Gestapa, aby sa tu učili zo skúseností sovietov pri budovaní gulagov.

Veľký teror sa obracia proti sovietskej elite

Tí, čo nasledujú ducha komunizmu sa tiež isto stanú jeho obeťami. Stalo sa tak počas Stalinovej éry, keď komunistická strana uskutočňovala krvavé čistky vo svojich vlastných radoch. Po Leninovej smrti sa Stalin zameral na horné vrstvy komunistického vedenia.

Represie dosiahli vrchol medzi rokmi 1936 a 1938, keď milióny členov strany a sovietskych úradníkov čelilo zmanipulovaným súdnym procesom za smiešne obvinenia v udalosti známej ako Veľký teror. Stovky tisíc postrieľali, často po priznaniach vynútených mučením.

Z 1 966 delegátov na 17. zjazde komunistickej strany sovietskeho zväzu v roku 1934 bola viac ako polovica (1 108) zatknutých a obvinených z kontrarevolučnej činnosti. Zo 139 členov a kandidátov na členov ústredného výboru, ktorí boli na 17. zjazde zvolení, 110 zabili.[13] Lavrentij Berija, šéf Stalinovej tajnej polície, raz prehlásil: „Ukáž mi muža a ja ti nájdem zločin.“ Všetci členovia politbyra s výnimkou Stalina, ktorí prežili Leninovu smrť v roku 1924 – Lev Kamenev, Grigorij Zinoviev, Alexej Rykov, Michajl Tomskij a Lev Trockij – boli do roku 1940 popravení alebo zavraždení.

Žiadna časť spoločnosti nebola počas Veľkého teroru a stalinských čistiek ušetrená. Represie v náboženských, vedeckých, vzdelávacích, akademických a umeleckých sférach predchádzali čistkám, ktoré zničili vojenskú a politickú elitu. Hlavnými obeťami Stalinovho teroru však boli obyčajní ľudia, nielen príbuzní a známi obvinených, ale aj robotníci a ďalší radoví sovietski občania obvinení a potrestaní za vymyslené zločiny.

Ani tí, čo popravovali, neunikli teroru. Genrich Jagoda, šéf tajnej polície do roku 1936, bol v roku 1937 zatknutý a v ďalšom roku zastrelený. Jeho nástupca Nikolaj Ježov stratil moc v roku 1939, potom, čo sám dohliadal na najkrvavejšiu sériu vnútorných čistiek. Bol zastrelený v komore pre popravy, ktorú sám navrhol.

Dokonca ani dnes neexistujú žiadne odpovede týkajúce sa počtu zadržaných, zabitých, uväznených alebo poslaných do exilu počas teroru Stalinovej éry. V predvečer rozpadu Sovietskeho zväzu v júni 1991 šéf KGB Vladimir Krjučkov uviedol, že medzi rokmi 1920 a 1953 bolo „potlačených“ asi 4,2 milióna ľudí, z toho len počas Veľkého teroru dva milióny.[14] Alexander Jakovlev, sovietsky reformný politik za sovietskej a Jeľcinovej éry, v rozhovore v roku 2000 povedal, že obetí stalinských represií nebolo menej ako 20 miliónov.[15]

b) Vražedné kampane ČKS

Traumatické politické vyšetrovania neraz končiace smrťou sú jedným z rysov, ktoré čínske komunistické hnutie malo ešte predtým, ako sa v roku 1949 zmocnilo pevninskej Číny. V roku 1942, keď sa ČKS ukryla na severozápade Číny, Mao Ce-Tung zahájil Yananské nápravné hnutie. Stranícke kádre boli vystavené trýznivému zaobchádzaniu vrátane mučenia, zadržiavania a  „reformy mysle“, čo údajne malo odstrániť tých s nedostatočnou ideologickou lojalitou. Počas hnutia, ktoré bolo prvou masovou politickou kampaňou ČKS, boli zabité tisíce ľudí.

Od roku 1949, keď bol zavedený režim ČĽR, až  do roku 1966 prišli o život desiatky miliónov Číňanov v kampani na potlačenie kontrarevolucionárov, v kampaniach proti trom a piatim zlám, v kampani proti pravičiarom a vo veľkom hladomore spôsobenom „Veľkým skokom vpred“.

Po tomto období hromadného zabíjania nasledovali krvavé boje v radoch ČKS. Ako postupne dospela nová generácia Číňanov, vychovávaných ako ateistické „vlčie mláďatá“, indoktrinovaná vzdelávacím systémom straníckej kultúry komunizmu, začal duch komunizmu kampaň ešte zbesilejšieho zabíjania a ničenia, aby zničil 5 000 rokov starú tradičnú čínsku kultúru.

Kultúrna revolúcia bola poslednou a v niektorých ohľadoch najničivejšou politickou kampaňou Maovej éry. Začala v roku 1966 a tiahla sa až do posledného desaťročia Maovho života, pričom jej cieľom bolo násilné nahradenie tradičnej čínskej kultúry straníckou kultúrou.

Veľký čínsky hladomor

Medzi rokmi 1959 až 1962 prežila Čína najhrozivejší hladomor sveta. Aby oklamala svet, ČKS stále tvrdí, že išlo o tri roky „prírodných katastrof“.

V skutočnosti však v roku 1958 ČKS unáhlene spustila hnutie ľudových komún a kampaň Veľkého skoku vpred. Tieto divoké vládne projekty nielenže vyčerpali zásoby obilia a zničili čínsku poľnohospodársku produkciu, ale boli tiež podporované záplavou falošných správ na všetkých úrovniach vedenia krajiny, od vidieckych oblastí až po mestá. ČKS použila tieto správy ako ospravedlnenie pre zhromažďovanie obilia od roľníkov, ktorí boli prinútení odovzdať režimu svoje potraviny, semená a krmivo pre zvieratá.

Administratívne orgány ČKS na všetkých úrovniach vyslali na vidiek skupiny. Tie, aby nešťastným roľníkom zabavili posledné zvyšky jedla, použili  mučenie a výsluchy. Po vzore sovietskych komunistov ČKS zabránila dedinčanom vstupovať do miest hľadať jedlo, čo spôsobilo masové úmrtia celých rodín a dokonca celých dedín. Mŕtve telá obetí hladomoru sa všade na vidieku povaľovali na zemi. Keď chytili roľníkov, ktorí kradli, aby prežili, zastrelili ich.

Obilie zhabané vládou bolo vymenené za veľké množstvo sovietskych zbraní alebo za zlato, ktoré ČKS využívala na splatenie dlhov – to, že čínski ľudia prichádzali o život, strane nevadilo. Iba za tri roky zomreli kvôli veľkému čínskemu hladomoru desiatky miliónov ľudí.

Kultúrna revolúcia: zabíjanie a kultúrna genocída

Kultúrna revolúcia zopakovala besnenie Yananského nápravného hnutia na celonárodnej úrovni. Fanatická mládež bola povzbudzovaná k tomu, aby rozbíjala, bila, mučila a vraždila kvôli zničeniu tzv. „štyroch prežitkov“ – starých obyčajov, starej kultúry, starých zvykov a starých myšlienok – Číny.

16. mája 1966 vydala ČKS tzv. „Obežník 16. mája“, ktorým začala kultúrnu revolúciu. V auguste toho istého roku vytvorili študenti stredných škôl v Pekingu tzv. Červené gardy, ktoré viedli deti vysoko postavených kádrov komunistickej strany. Táto skupina mladých chuligánov divoko rabovala, útočila a zabíjala po celom Pekingu. Na konci mesiaca, známeho ako Červený august, boli v Pekingu zavraždené tisíce ľudí.

V pekinskej štvrti Ta-sing bolo medzi 27. augustom a 1. septembrom, za šesť dní, zabitých 325 ľudí v 48 výrobných brigádach 13 ľudových komún. Obeťami boli ľudia najrôznejšieho veku, z ktorých niektorí mali vyše 80 rokov, a najmladší iba 38 dní. 22 rodín bolo kompletne vyhladených. Členovia Červených gárd svoje obete ubili, dobodali alebo uškrtili. Dojčatá a batoľatá zabíjali tak, že dieťaťu pristúpili jednu nohu a potom ho roztrhli na dve časti.[16]

Tým, že duch komunizmu viedol ľudí k bitiu a zabíjaniu, vymazal v nich postupne ľudský súcit a vymyl im mozog heslom „jednajte s nepriateľom so strnulou krutosťou mrazivej zimy“. S každým ďalším zločinom proti ľudskosti ČKS postupne odstraňovala tradičnú kultúru a morálne cnosti Číňanov. Z mnohých ľudí otrávených kultúrou strany sa stali nástroje vraždenia.

Keď  ľudia vidia  krvavé skutky komunistického totalitného štátu, nedokážu pochopiť, ako by sa niekto mohol znížiť k tak neľudskému barbarstvu.

Odhadnúť počet obetí kultúrnej revolúcie je náročná úloha. Väčšina štúdií odhaduje minimálny počet obetí na dva milióny. Americký profesor R. J. Rummel, ktorý sa zaoberal výskumom hromadného zabíjania, vo svojej knihe Krvavé čínske storočie: Genocída a masové vraždenie od roku 1900 (China 's Bloody Century: Genocide and Mass Murder Since 1900) uviedol, že kultúrna revolúcia si vyžiadala 7,73 milióna ľudských životov.[17]

Tung Pao-Sun, docent na čínskej univerzite v Šan-tungu, a Ting Lung-ťia, zástupca riaditeľa ústavu pre výskum histórie strany v Šan-tungu, v roku 1997 spoločne napísali knihu s názvom Očistiť nevinných – Rehabilitovať nespravodlivo obvinených a odsúdených. V knihe citujú Jie Ťien-jinga, vtedajšieho podpredsedu Ústredného výboru ČKS, ktorý na slávnostnom zakončení pracovnej konferencie ústredného výboru 13. decembra 1978 vyhlásil: „Po svojom dva roky a sedem mesiacov dlhom komplexnom vyšetrovaní dospel ústredný výbor k záveru, že počas kultúrnej revolúcie zomrelo 20 miliónov ľudí, viac ako 100 miliónov ľudí bolo politicky prenasledovaných, ... a premrhalo sa viac ako 800 miliárd jüanov.“[18]

V auguste 1980 vodca ČKS Teng Siao-pching poskytol dva rozhovory talianskej novinárke Oriane Fallaciovej, v ktorých uviedol, že je ťažké kvantifikovať zničujúci dopad kultúrnej revolúcie:

„Ľudia boli rozdelení do dvoch frakcií, ktoré sa navzájom masakrovali. ... Je ťažké odhadnúť, pretože zomreli z rôznych príčin. Čína je okrem toho taká obrovská krajina. Ale počúvajte: Zomrelo toľko ľudí, že aj keby sa počas nej nevyskytli ďalšie tragédie, počet mŕtvych by stačil na to, aby bolo možné povedať, že kultúrna revolúcia bola zlá vec.“[19]

Teng opísal typický prípad: Kchang Šeng, šéf tajnej polície ČKS, obvinil  Čao Ťien-mina, straníckeho tajomníka z provincie Jün-nan, zo zrady a z toho, že je agentom Kuomintangu. Nielenže bol Čao uväznený, ale jeho pád tiež ovplyvnil 1,38 milióna ľudí v celej provincii, z ktorých 170 000 bolo prenasledovaných na smrť a 60 000 bolo zbitých tak, že im ostali trvalé následky na zdraví.[20]

Bezprecedentné zlo: Prenasledovanie Falun Gongu

Desaťročia vražedného násilia a ateistickej indoktrinácie ČKS si vybralo masívnu daň na morálnom stave spoločnosti a spôsobilo, že ľudia sa nachádzajú hlboko pod štandardom, ktorý Bohovia od ľudstva vyžadujú. Dokonca aj mnohí z tých, ktorí stále veria v Boha, nemajú povedomie o tom, čo je to pravá viera, pretože sú uväznení vo falošných náboženských organizáciách, kontrolovaných ČKS. Ak by úpadok aj naďalej pokračoval, ľudstvo by čelilo istému zániku, ako sa to prorokuje vo svätých textoch všetkých starovekých civilizácií.

Ale duch komunizmu je odhodlaný zabrániť človeku, aby mohol byť Stvoriteľom spasený. Z tohto dôvodu duch komunizmu zničil tradičnú kultúru a poškodil ľudské morálne hodnoty.

Aby ľuďom navrátil späť ľudskú morálku a poskytol im cestu k spáse, začal pán Li Chung-č’ na jar v roku 1992 verejne vyučovať Falun Gong – duchovnú prax založenú na viere v princípy pravdivosti, súcitu a znášanlivosti.

Falun Gong, tiež nazývaný Falun Dafa, sa počas niekoľkých krátkych rokov rozšíril po celej Číne. Keď praktizujúci spoločne so svojimi príbuznými a priateľmi zažívali zázraky týkajúce sa zlepšeného zdravia a svojho charakteru, postupne sa prax začali učiť v Číne i po celom svete desiatky miliónov ľudí. Pretože tak veľa ľudí praktizovalo Falun Gong a držalo sa vyšších štandardov, spoločnosť začala znovu objavovať svoje morálne základy.

Od momentu, keď sa prvýkrát chopila moci, ČKS nikdy nepoľavila v prenasledovaní duchovnej viery. Prirodzene teda vníma Falun Gong ako svojho najväčšieho protivníka.

V júli 1999 vtedajší vodca ČKS Ťiang Ce-min jednostranne nariadil systematické prenasledovanie Falun Gongu a tých, ktorí ho praktizujú. V brutálnej kampani, ktorá sa rozšírila do každého kúta Číny, použila strana všetky metódy, ktoré si možno predstaviť, aby naplnila Ťiangovo nariadenie: „Fyzicky ich zlikvidujte, finančne ich zruinujte a zničte ich povesť.“

Hlásne trúby strany vystavili čínsky ľud neustálej propagande plnej nenávisti a ohovárania Falun Gongu. Princípy pravdivosti, súcitu a znášanlivosti boli odmietnuté, prednosť dostali klamstvá, podlosť a boj. Duch komunizmu ešte viac prehĺbil morálnu degeneráciu spoločnosti. V atmosfére nenávisti a útlaku, ktoré boli znova prebudené z nečinnosti, čínsky ľud zatváral oči pred prenasledovaním, ktoré sa okolo neho odohrávalo, zrádzajúc tak Budhov a Bohov. Niektorí opustili svoje svedomie a zúčastnili sa kampane proti Falun Gongu, nevedomí si skutočnosti, že si tak zvolili svoje vlastné zatratenie.

Duch komunizmu neobmedzil prenasledovanie iba na Čínu. Umlčal národy slobodného sveta, zatiaľ čo čínsky režim zbesilo zatváral, vraždil a mučil praktizujúcich Falun Gongu. Oslepený ekonomickými ziskom, slobodný svet mlčal alebo dokonca akceptoval klamstvá strany, čo prenasledovateľom dalo voľnú ruku v dopúšťaní sa najhorších zločinov.

Pri prenasledovaní Falun Gongu  prišla ČKS s doposiaľ nevídaným zlom: odoberaním orgánov živým ľuďom. Ako najväčšia skupina ľudí uväznených pre svoju vieru v Číne sú praktizujúci Falun Gongu zabíjaní na objednávku, zaživa vypitvávaní na operačných stoloch štátnych a vojenských nemocníc a ich orgány sa predávajú za desiatky tisíc alebo dokonca stovky tisíc dolárov.

6. júla 2006 kanadskí právnici David Matas a David Kilgour (bývalý kanadský štátny tajomník pre oblasť Ázie a Tichomoria) zverejnili správu nazvanú Krvavá žatva: Zabíjanie praktizujúcich Falun Gongu pre orgány. Skúmaním 18 dôkazných bodov vrhli svetlo na obrovské zločiny ČKS a nazvali ich „ohavnou formou zla ... na tejto planéte nikdy predtým nevidenou“.[21]

V júni 2016 Matas a Kilgour spolu s investigatívnym novinárom Ethanom Gutmannom spolupracovali s tímom medzinárodných vyšetrovateľov na aktualizovanom vydaní správy Krvavá žatva a Jatky: Nové informácie. Na viac ako 680 stranách obsahujúcich vyše 2 400 odkazov sa spomínajú nespochybniteľné informácie, ukazujúce skutočnosť a rozsah odoberania orgánov čínskym komunistickým režimom.

Snemovňa reprezentantov USA 13. júna 2016 jednomyseľne schválila rezolúciu č. 343,  požadujúcu, aby ČKS okamžite ukončila násilné odbery orgánov praktizujúcim Falun Gongu a ďalším väzňom svedomia.[22]

V júni 2019, po jednoročnom vyšetrovaní, nezávislý Čínsky tribunál v Londýne, dospel jednohlasne k záveru, že väzni svedomia v Číne boli – a stále sú –  „vo významnej miere“ zabíjaní pre svoje orgány.[23] Tribunálu predsedal sir Geoffrey Nice QC, ktorý v minulosti viedol trestné stíhanie bývalého juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča za jeho vojnové zločiny v Kosove. Súd ďalej dospel k záveru, že nasledovníci Falun Gongu sú jedným z hlavných zdrojov orgánov, ktoré poháňajú transplantačný priemysel čínskeho režimu. Tento lukratívny obchod vytrvalo podporoval prenasledovanie Falun Gongu a prilákal klientov z Číny a z celého sveta, čím z nich ČKS urobila spoluvinníkov na masovom vraždení.

3. Storočie zabíjania

Úvod Čiernej knihy komunizmu poskytuje hrubé odhady obetí komunistických režimov po celom svete. Uvádza overený počet 94 miliónov, vrátane:

20 miliónov v Sovietskom zväze

65 miliónov v Číne

2 milióny v Severnej Kórei

2 milióny v Kambodži

1,7 milióna v Afrike

1,5 milióna v Afganistane

1 milión vo Vietname

1 milión vo východnej Európe

150 000 v Latinskej Amerike (predovšetkým na Kube)

10 000 mŕtvych v dôsledku pôsobenia „medzinárodného komunistického hnutia a komunistických strán, ktoré neboli pri moci“.[24]

Okrem Ruska a Číny nezostali ani menšie komunistické režimy pozadu v zapájaní sa do absolútneho zla. Kambodžská genocída bola najextrémnejším incidentom masového vraždenia komunistického štátu.  Podľa rôznych odhadov sa počet Kambodžanov zabitých režimom Pol Potových Červených Khmérov pohybuje od 1,4 do 2,2 milióna, čo predstavovalo jednu tretinu vtedajšej kambodžskej populácie.

Medzi rokmi 1948 a 1987 zabili severokórejskí komunisti vyše 1 milión svojich vlastných ľudí nútenými prácami, pri popravách a uväznením v koncentračných táboroch. Podľa odhadov založených na údajoch zo severokórejského sčítania ľudu zabil hladomor v 90. rokoch 20. storočia najmenej 220 000 ľudí.  Celkovo na základe severokórejských údajov zomrelo v rokoch 1993 až 2008 na neprirodzené úmrtia 600 000 až 850 000 ľudí.[25] Podľa iných odhadov sa skutočný počet osôb, ktoré boli zabité  hladomorom, pohybuje medzi 1 miliónom a 3,5 miliónmi. Potom, čo sa Kim Čong-un dostal k moci, spáchal ďalšie vraždy, vrátane vrážd vysokých úradníkov a svojich vlastných príbuzných. Kim tiež ohrozuje svet jadrovou vojnou.

Počas iba jedného storočia od vzostupu prvého komunistického režimu v Rusku zavraždil  duch komunizmu v krajinách, kde vládol, viac ľudí, než bolo obetí v oboch svetových vojnách. História komunizmu je históriou vraždenia a každá stránka je písaná krvou jeho obetí.

 

 

[1] US Congress, House, „Remembering the Victims of Communism,“ remarks by Rep. Christopher Smith, 115th Congress, 1st sess., Congressional Record 163, 13. novembra 2017, https://www.congress.gov/congressional-record/2017/11/13/extensions-of-remarks-section/article/E1557-2.

[2] Stéphane Courtois et al., eds., The Black Book of Communism: Crimes, Terror, Repression („Čierna kniha komunizmu: zločiny, teror, represia“), trans. Jonathan Murphy and Mark Kramer (Cambridge, MA: Harvard University Press, 1999).

[3] Richard Pipes, The Russian Revolution (New York: Vintage Books, 1991), 411.

[4] Winston Churchill, The World Crisis, Vol. 5: The Unknown War (London: Bloomsbury Academic, 2015).

[5] Robert Service, Lenin, a Biography (Cambridge, MA.: Harvard University Press, 2000), 365.

[6] Courtois et al., eds., The Black Book, 177.

[7] Robert Gellately, Lenin, Stalin, and Hitler: The Age of Social Catastrophe (New York: Knopf Publishing Group, 2007), 75.

[8] „Zhongguo Gongchandang da shiji. 1945 nian ”中国 共产党 大事记 · 1945 年 (“ Kronika kľúčových udalostí Čínskej komunistickej strany 1945 ”), Správy Komunistickej strany Číny, zo 16. apríla 2020, http://cpc.people.com.cn /GB/64162/64164/4416000.html. (v čínštine)

[9] Frank Dikötter, The Tragedy of Liberation: A History of the Chinese Revolution 1945–1957 (London: Bloomsbury Press, 2013).

[10] Martin Amis, Koba the Dread: Laughter and the Twenty Million (New York: Vintage Books, 2003).

[11] Roy Medvedev, Let History Judge: The Origins and Consequences of Stalinism, trans. George Shriver (New York: Columbia University Press, 1989), 240–245.

[12] Aleksandr Solzhenitsyn, The Gulag Archipelago 1918–1956: An Experiment in Literary Investigation, Books I–II, trans. Thomas P. Whitney (New York: Harper & Row, 1973).

[13] Medvedev, Let History Judge, 396.

[14] Reuters, “4.2 Million Were Victims of Purges, KGB Chief Says,” Los Angeles Times, June 15, 1991, https://www.latimes.com/archives/la-xpm-1991-06-15-mn-496-story.html.

[15] Alexander Yakovlev, Yakeliefu fangtan lu 1992–2005 雅科夫列夫訪談錄(1992–2005) [Alexander Yakovlev: Selected interviews (1992–2005)], trans. Chinese Academy of Social Sciences, 234. (v čínštine)

[16] Wen Yuluo 遇罗文, “Daxing tusha diaocha” 大兴屠杀调查 [“An Investigation of the Beijing Daxing Massacre”] in Wen Ge da tusha 文革大屠殺 [Massacres in the Cultural Revolution], ed. Song Yongyi 宋永毅 (Hong Kong: Kaifang zazhishe, 2002), 13–36. (v čínštine)

[17] R. J. Rummel, China’s Bloody Century: Genocide and Mass Murder Since 1900 (New York: Routledge, 2017), 253. (v čínštine)

[18] Dong Baoxun 董宝训 and Ding Longjia 丁龙嘉, Chen yuan zhao yun—pingfan yuan jia cuo an 沉冤昭雪—平反冤假錯案 [Exonerate the Innocent: Rehabilitate the Wrongly Accused and Sentenced] (Hefei: Anhui Renmin Chubanshe, 1998), 1. (v čínštine)

[19] Oriana Fallaci, “Deng: Cleaning Up Mao’s ‘Feudal Mistakes,’” The Washington Post, August 31, 1980, https://www.washingtonpost.com/archive/opinions/1980/08/31/deng-cleaning-up-maos-feudal-mistakes/4e684a74-8083-4e43-80e4-c8d519d8b772.

[20] Ding Longjia 丁龙嘉 and Ting Yu 听雨, Kang Sheng yu Zhao Jianmin yuan’an 康生与赵健民冤案 [Kang Sheng and the Unjust Case of Zhao Jianmin] (Beijing: Renmin Chubanshe, 1999), as referenced in Hu Angang, Mao and the Cultural Revolution, ed. W. H. Hau (Honolulu: Enrich Professional Publishing, Inc., 2016), 2:98.

[21] David Matas and David Kilgour, Bloody Harvest: The Killing of Falun Gong for Their Organs (Ontario: Seraphim Editions, 2009), 13.

[22] US Congress, House, Expressing concern regarding persistent and credible reports of systematic, state-sanctioned organ harvesting from non-consenting prisoners of conscience in the People’s Republic of China, including from large numbers of Falun Gong practitioners and members of other religious and ethnic minority groups, HR 343, 114th Cong., 2nd sess., predložené kongresu 25. júna 2015, https://www.congress.gov/bill/114th-congress/house-resolution/343.

[23] China Tribunal: Independent Tribunal into Forced Organ Harvesting from Prisoners of Conscience in China, “China Tribunal: Final Judgment 17th June,” March 1, 2020, https://chinatribunal.com/final-judgment.

[24] Courtois et al., eds., The Black Book, 4.

[25] Thomas Spoorenberg and Daniel Schwekendiek, “Demographic Changes in North Korea: 1993–2008,” Population and Development Review, March 21, 2012, accessed via Wiley Online Library, https://onlinelibrary.wiley.com/doi/abs/10.1111/j.1728-4457.2012.00475.x.

ďalšia kapitolaspäť na hlavnú stránku